Nikon Imaging | Slovakia | Europe

Akčného a športového fotografa a európskeho vyslanca spoločnosti Nikon Raya Demskiho, ktorý v mladosti boxoval, vždy priťahoval Bukom – malá štvrť v ghanskej Accre, ktorá dala svetu výnimočný počet majstrov sveta v boxe. Prostredníctvom svojho špeciálneho projektu so spoločnosťou Nikon Ray odhaľuje tajomstvo bukomskej boxerskej scény. Aj keď chystal akčný športový príbeh, nakoniec skončil pri niečom oveľa hlbšom.

RAY DEMSKI: PRÍBEH FOTOGRAFIE

Otázka: Prečo ste si pre svoj špeciálny projekt vybrali Ghanu a konkrétne Bukom?

Dospievanie som strávil cestovaním po svete s rodinou na plachetnici a vždy keď sme zakotvili, vyhľadal som s bratmi miestneho majstra alebo klub bojových umení a trénoval som. V mnohých ohľadoch to bol kľúč otvárajúci dvere do miestnej komunity, veľmi prirodzený spôsob, ako nadviazať vzťah s miestnymi ľuďmi.

Pretože som počas dospievania boxoval a zápasil po celom svete, mnohokrát som počul o pozoruhodnom počte majstrov sveta v boxe pochádzajúcich z Accry, hlavného mesta Ghany. Napriek tomu sa mi zdalo, že je toto miesto obostreté veľkým tajomstvom.

Počas mojej kariéry fotografa som fotografoval veľa rôznych športov, ale nikdy som si vlastne nenašiel čas zamerať sa na box. Túžil som preskúmať Bukom, aby som zistil, čo je pravdy na príbehoch z mojej mladosti. Chcel som sa dostať pod kožu tejto kultúre a stretnúť deti a legendy, ktoré tam trénujú, aby som konečne pochopil, prečo toto miesto produkuje tak skvelých športovcov. Takže keď som dostal príležitosť realizovať svoj vysnený projekt v rámci mojej roly európskeho vyslanca spoločnosti Nikon, vybral som si prirodzene tento.

Otázka: Čo vás tak fascinovalo na boxeroch z Bukomu?

Život v tejto štvrti je náročný a jej obyvatelia majú dlhú tradíciu zápasenia. Čo ma však naozaj fascinovalo bola úloha, akú hrajú boxerské telocvične v budovaní silnej súdržnosti v komunite. Bolo to naozaj pôsobivé.

Na tak malom mieste je toľko boxerských telocviční – počul som o viac než tridsiatich. Spoznali sme ich len povrchne a navštívili sedem najvýznamnejších. Box je veľmi významnou súčasťou každodenného života. Každý má svojho obľúbeného miestneho šampióna, sleduje jeho zápasy a navštevuje ho pri tréningu. Je to ohromná inšpirácia. Keď sa v Bukome stanete v boxe šampiónom, ste najrešpektovanejšou osobnosťou v meste.

Otázka: Aký je vlastne Bukom a ako ste sa ho snažili zachytiť pomocou fotoaparátu?

Ghana je blízko rovníka, takže tam je prirodzene veľmi horúco a je tam vysoká vlhkosť. Je to však znesiteľné. Bukom je preplnená mestská štvrť, v ktorej nikdy nie je pokoj – za každým rohom sa vždy niečo deje. Súčasťou života v Bukome je, že sa neustále potíte a ocitáte na miestach bez vody v kohútikoch, s otvorenou kanalizáciou a slaným morským vánkom (okoreneným pachom údených rýb).

Bol som prekvapený neuveriteľným prirodzeným osvetlením. Pred cestou som si pozrel predpovede počasia a vedel som, že nás čaká príjemná kombinácia mrakov a slnka, avšak bolo to lepšie, než som si dokázal predstaviť. Slnko presvitalo cez mraky a hmlu a vytváralo neuveriteľné difúzne, pritom však smerové „obopínajúce“ osvetlenie.

Niektoré telocvične nemali strechu, takže odkrytá obloha s mrakmi tvorila úžasné pozadie. Najvýraznejším faktorom však pre mňa boli ľudia. To, čo začalo ako projekt športovej fotografie, sa rýchlo stalo niečím oveľa hlbším – dielom o komunite a ľuďoch. Na rozdiel od mojej typickej akčnej práce, pri ktorej visím úplne sám vysoko na útese, som každý deň stretával bezpočet nových ľudí s najrôznejšími osudmi. Počas tých dvoch týždňov boxeri a tréneri mne a môjmu asistentovi Jakobovi skromne a veľkoryso dovolili, aby sme sa stali súčasťou ich sveta.

Otázka: Na koľkých boxerov ste sa zamerali?

Na začiatku som mal plán zamerať sa na troch alebo štyroch jednotlivcov, avšak čoskoro po príchode som si uvedomil, že tento počet bude oveľa vyšší. Nakoniec som vyfotografoval viac než 40 športovcov a trénerov.

Počas mojej návštevy sa dvaja z najpopulárnejších boxerov Bukom Banku (Braimah Kamoko) a Bastie Samir pripravovali na zápas v boxerskej aréne Bukom. Spojil som sa s obidvomi – Bukom Banku je v komunite naozajstnou osobnosťou s charizmou rokovej hviezdy, zatiaľ čo Bastie Samir je sústredenejší športovec. Súčasťou jeho jedinečného tréningového režimu pod vedením trénera národného týmu Oforiho Asareho bol nácvik boja so štyrmi boxermi naraz – skutočná pästná paľba.

Pozoruhodné bolo, že každý športovec má okruh fanúšikov, ktorí ho počas tréningu povzbudzujú spevom a krikom. Bolo neuveriteľné vidieť túto energiu a podporu od ľudí.

Otázka: Ako boxeri z Bukomu reagovali na vašu prítomnosť a fotografovanie?

Vždy sa snažím mať rešpekt k novej situácii. Veľa ľudí v uliciach Bukomu sa nechcelo fotografovať alebo chceli za pózovanie peniaze. Poradil som sa s miestnymi, aby som vedel, ako sa správať ohľaduplne.

Väčšina športovcov chce opustiť Ghanu a preniknúť na svetovú scénu, takže ak ich môžem zviditeľniť, je to skvelé. Začal som tým, že som požiadal hlavných trénerov v každej telocvični, aby svojim športovcom vysvetlili moju úlohu a poslanie. Pri práci mi tiež pomáhal tím organizácie Bukom Boxing News, ktorej kameraman Nii Nortei nás sprevádzal, a športový novinár Sammy Heywood Okine. Títo ľudia sú dokonalými znalcami miestnych pomerov. V tejto veľmi drsnej oblasti sme sa vždy cítili bezpečne.

Pomohla tiež skutočnosť, že som kedysi sám boxoval, takže rozumiem tomuto športu a tiež jazyku a rytmom, ktoré sa s ním spájajú. Pomohlo mi to dostať sa čo najbližšie k akcii bez toho, aby som rušil športovcov (a aby som sám schytal úder do tváre).

Otázka: Vaše snímky majú určitú náladu. Použili ste na to nejaký konkrétny kreatívny postup?

Nie je to prvýkrát, čo niekto rozpráva príbeh boxerov z Bukomu. Ja som však chcel ukázať boxerov po svojom, aby som ich povýšil na hrdinov, ktorých v nich vidí miestna komunita. Je to zrejme umelejší prístup, avšak výsledné snímky súčasne zachycujú romantický a emocionálny pohľad na športovcov, ktorý považujem za veľmi skutočný.

Nie je rozdiel medzi tým, ako som fotografoval týchto boxerov a iných športovcov či majstrov sveta, ktorých som mal to šťastie počas svojej kariéry fotografovať. Často používam na osvetlenie blesk v softboxe, ktorý nosí môj asistent, aby sme sa mohli presúvať so športovcami, a pritom ich nerušili pri tréningu. Pomohlo mi to priblížiť sa skutočnej akcii a súčasne mať pod kontrolou osvetlenie. Pri prezeraní fotografií tak môžete prežívať každý úder a vidíte každú kropaj potu odlietavajúcu pri náraze od tela. A o tom akčná fotografia je.

Otázka: Ako sa pripravujete na projekty, ako je tento?

Mal som neurčitú predstavu, kam chcem v Bukome ísť, ale pretože načasovanie projektu bolo celkom krátke – iba 13 dní na mieste – bolo plánovanie a príprava nutnosťou.

Mal som tri až štyri mesiace na štúdium. V tomto čase som kontaktoval miestnu spravodajskú spoločnosť v srdci boxerskej scény – Bukom Boxing News – a tiež miestneho športového novinára Sammyho Heywooda Okineho. Poskytli mi veľkú oporu – predstavili ma v komunite a odporučili mi zaujímavé telocvične a boxerov na fotografovanie.

Spolupráca s prostredníkom z Accry bola kľúčová pri získavaní novinárskych povolení požadovaných na fotografovanie a pri colnom odbavovaní veľkého množstva vybavenia, ktoré sme na fotografovanie priviezli.

S takou úrovňou prípravy som so svojím tímom naozaj mohol pristáť na mieste a maximálne využiť svoj čas v Accre.

Otázka: Akým výzvam ste čelili?

Mali sme nabitý produkčný program, takže jeho zorganizovanie v obmedzenom čase a s toľkými ľuďmi, ktorých som túžil fotografovať a s ktorými som chcel urobiť rozhovor, bolo náročné najmä s ohľadom na to, že som povedľa statických snímok produkoval aj film. Rýchlo som sa však naučil, že na mieste ako Accra musíte ísť s davom. Musíte mať na pamäti cieľ, ale nechať udalostiam voľný spád, vlastne ako pri plavbe na plachetnici. Záleží len na tom, aby ste boli pripravení a čakali s fotoaparátom, až zachytíte tie čarovné chvíle, keď nastanú.

Ďalšou výzvou (ako obvykle) bolo rozhodnúť sa, kedy fotografovať a kedy filmovať. Pretože hlavným cieľom boli fotografie, zvyčajne som nimi začal. Avšak kvôli akciou nabitej téme a miestu s takým charakterom som vždy chcel robiť oboje naraz. Našťastie som mal Jakoba Schweighofera ako asistenta a druhého kameramana, takže sme mohli zvládnuť oboje spoločne.

Otázka: Ktorý moment pri fotografovaní špeciálneho projektu spoločnosti Nikon je váš najobľúbenejší?

Spoznal som veľa skvelých ľudí a zaujímavé príbehy. Je vždy ťažké vybrať konkrétny moment. Avšak v posledný deň sme sa po ceste na letisko rozhodli ešte raz zastaviť v boxerskej nadácii Charles Quartey Boxing Foundation. Táto telocvičňa bez strechy je okrem tréningového priestoru aj domovom pre niekoľko miestnych detí.

Aj keď bola jednou z najdrsnejších telocviční, ktoré sme navštívili, patrila k najotvorenejším. Hlavný tréner Charles Quartey patrí medzi najinšpiratívnejších ľudí, ktorých som kedy stretol. Ako mladý boxoval a do telocvične investoval veľa prostriedkov zarobených počas svojej športovej kariéry. Teraz pracuje v pozadí, podporuje telocvičňu a získava potraviny a vzdelanie pre deti, ktorých sa ujal. Keď sme tam v posledný deň našej cesty prišli, stál v strede telocvične so svojimi boxermi. Boli medzi nimi malé deti i súčasní majstri a behali okolo neho. Tvrdo ich naháňal, ale súčasne mal na tvári široký úsmev. Bolo vidieť, že je na svoju boxerskú rodinu hrdý.

Pri západe slnka nad telocvičňou bez strechy som zachytil tento čarovný moment – jeho úsmev v chumli mladých boxerských talentov.

Otázka: Aké faktory ovplyvnili váš výber vybavenia a ako vám toto vybavenie pomohlo na vašej ceste?

Bolo to prvýkrát, čo som použil pre podobný projekt fotoaparát D850. Pretože má moja práca komerčnú stránku a ja mám cit pre detail, vždy usilujem o čo najvyššie rozlíšenie a kvalitu snímok. Model D850 predstavuje správnu harmóniu rozlíšenia, dynamického rozsahu, praktickosti, rýchlosti a prenosnosti, a to všetko v jednom tele. Mimoriadne vyhovoval môjmu štýlu fotografovania a produkoval špičkovú kvalitu v drsnom a rýchlo sa meniacom prostredí fotografovania.

Cením si tiež praktické prepínanie medzi statickými snímkami a videom. Počas dvoch týždňov sme veľa filmovali, takže možnosť prejsť na video s jasne oddeleným nastavením bola mimoriadne užitočná. Určite si dokážete predstaviť, že použitie spomaleného videa s frekvenciou 120 snímok za sekundu bolo úžasné na zachytenie niektorých tvrdých úderov!

Čo sa týka objektívov, po väčšinu projektu som používal objektív s pevným ohniskom. Jeden z mojich obľúbených objektívov, AF-S NIKKOR 24 mm f/1,4G ED, bol skvelý na detaily a širokouhlé zábery uprostred akcie. Ukázal odhodlanie v očiach športovcov, a pritom zachytil každučký detail.

Mojím novým favoritom je AF-S NIKKOR 105 mm f/1,4E ED. Z hľadiska kvality nemá konkurenta a pri fotografovaní niektorých detailnejších portrétov ponúkol neuveriteľný efekt bokeh. Veľa som ho používal na natáčanie rozhovorov. Moja voľba na cesty je jednoznačne AF-S NIKKOR 24 – 70 mm f/2,8G ED. Má veľkú svetelnosť, je flexibilný a napriek rýchlemu tempu fotografovania ma nikdy nesklamal.

Otázka: Aké posolstvo chcete týmto projektom priniesť?

Do Ghany som prišiel so zámerom zachytiť príbeh športovej akcie a odchádzam s niečím oveľa hlbším – príbehom malej boxerskej komunity, ktorá vyprodukovala a naďalej bude produkovať športovcov, ktorí patria medzi najlepších vôbec. Dúfam len, že tento projekt nejakým spôsobom pomôže tejto oblasti a komunite. Privítali ma vo svojom svete a dovolili mi sledovať ich prácu z úplne novej perspektívy. Dúfam, že výsledné snímky pomôžu zaslúžene zviditeľniť týchto neuveriteľných športovcov.

Otázka: Akú radu by ste dali fotografom, ktorí by chceli uskutočniť podobný projekt?

Milujem svoju akčnú a dobrodružnú prácu. Je avšak dôležité nájsť si čas na osobný projekt, ktorý vás vráti ku koreňom. Box a bojové umenia boli veľkou súčasťou mojej výchovy. Na dlhý čas som ich však zavesil na klinec. Bolo veľmi neobyčajné fotografovať komunitu, ktorú definuje jej vášeň pre box. Postavila predo mňa výzvy, ktoré som nemohol predvídať, a v mnohých ohľadoch mi pripomenula, prečo som rád fotografom.

Ak sa chcete pustiť do podobného projektu, nezabudnite, že súkromná práca je rovnako dôležitá, a možno ešte dôležitejšia, ako komerčná práca. Musíte si nájsť čas na veci, ktoré pochádzajú z vás, a vrátiť sa so snímkami, ktoré vás naozaj oslovujú a ktoré sa dúfam stanú cennou súčasťou vášho portfólia.

Otázka: Čo pre vás znamená byť európskym vyslancom spoločnosti Nikon a pracovať na projekte, ako je tento?

Som spoločnosti Nikon veľmi vďačný. Možnosť uskutočniť osobný projekt s takouto podporou je úžasné. Myslím, že takáto podpora fotografov vyjadruje hodnoty spoločnosti Nikon. Pretože požadujem kvalitu a odolnosť, predurčili moju kariéru fotoaparáty a objektívy Nikon. Bez nich by som tento projekt nemohol uskutočniť.